Vec sa to stala nevídaná v to sychravé a na dôležité návštevy vonkoncom nevhodné piatkové popoludnie! Do Pezinka, mesta neďaleko Bratislavy, známeho vďaka vínu, lokšiam a Hodokvasu, zavítala hlava slovenského a českého štátu. Poverená osobami mne nadriadenými, stála som v hlúčiku vyčkávajúcom príchod vládnych vozidiel a nasávala atmosféru, aby som ju potom mohla interpretovať písmom. Čakajúci sa dočkali. Gašparovič s Klausom krátko pobudli pod zatiahnutou oblohou a potom sa sprievod pozostávajúci z ich manželiek, primátora a jeho manželky, osôb okolo prezidentov, novinárov, mňa, občanov a ochranky presunul do budovy Starej radnice.
Tisla som sa na zárubnu dverí, zápisníček krčovito stískajúc v ruke. Snažila som sa v tej tlačenici elegantne oblečených tiel trochu nadskočiť, aby som aspoň úkosom zazrela, čo sa to tam vo vedľajšej miestnosti deje. Po pár zväčša neúspešných pokusoch, pri ktorých ma takmer seklo v krku, som zazrela aspoň primátora rečniaceho príhovor a hostí usadených na laviciach. Vďaka absencii mikrofonov a šumu, ktorý vôkol mňa poletoval, som ani z príhovoru príliš nezachytila. Linajkový papier v bloku ostával prázdny, rýchlo načarbané slová vyjadrovali len moje dojmy. Dnu sa pretlačiť nedalo, pretože dvere strategicky blokovali ochrankári. Dvaja v kožených vetrovkách stáli aj za mnou a vedľa mňa. Po dôkladnejšej prehliadke som dospela k záveru, že sú to vcelku sympaticky vyzerajúci chlapíci. Môj dojem sa ukázal ako správny, keď mi jeden z nich venoval úsmev a dal sa so mnou do reči, za čo si vyslúžil nedôverčivý pohľad svojho nadriadeného. Pomyslela som si, že sa mi azda takto naskytla príležitosť niečo, aj keď hádam zanedbateľné, sa dozvedieť a tak som po úvodných vetách o tom, kto som, odkiaľ som a čo tu robím začala čo najnenápadnejšie sondovať. Chcela som niečo extra. Nejakú ak už aj nie bombu, tak aspoň perličku. Čosi, čím by som aspoň trošku okorenila svoj článok, pozostávajúci zatiaľ z dvoch suchých viet o tom, ako prezidenti došli, vošli a sedeli. Čosi o tom, ako má „niekto“ krikľavé ponožky, alebo ako sa „komusi“ na fúzy prilepil rezanec. Presne tak, čosi plytké, bulvárne a zaváňajúce lacnou senzáciou. Síce som už vopred vedela, že od ochrankárov sotva môžem očakávať nejakú pomoc v tomto smere no aspoň som sa o to pokúsila. A tiež preto, aby som si skrátila dlhú chvíľu. Na moje veľké prekvapenie, vysoký bodyguard so smejúcimi sa očami sa rozrečnil, bol samý úsmev, samý vtip a keď som sa na neho tak pekne zoširoka usmiala, úsmev mi opätoval, ale tentoraz ho aspoň o päť centimetrov rozšíril. Spiklenecky na mňa žmurkal a pološeptom mi začal čosi dôverne vysvetľovať. „Niekto jedol mak, preto si nedá husacinu, ale kuracinu,“ povedal sprisahanecky. Ostala som v pomykove. Vedela som, že podľa plánu majú prezidenti večerať husacinu a ochrankárovým slovám som preto príliš nerozumela. Že by sa snažil mi tak zaobalene povedať, že „ktosi“ mal mak medzi zubami? Ale čo to má spoločné s husacinou a kuracinou? Snažila som sa z neho vypáčiť vysvetlenie, no on sa len záhadne usmieval, doberal si ma, že už je to v poriadku a že zdravá strava obsahujúca mak je fajn. Začali sa mi od nervozity potiť ruky a zlostila som sa, že sa nemôžem vyzvedieť viac. Prezident s makom medzi zubami, to by bolo možno pre môj článok to pravé orechové. Nedozvedela som sa však už nič. Keď sa skončili príhovory a prezidenti so suitou sa presunuli do miestnosti, kde sme čakali my, novinári kvôli malej tlačovke, „môj“ spiklenecký ochrankár sa vzdialil, no i tak ma očami hľadal v dave, stojac na opačnom konci miestnosti, veselo sa škeril a ukazoval ma svojim rovnako statným kolegom. Musím priznať, trochu mi to aj lichotilo. Myslela som si, že som im sympatická, predsa to nie je so mnou také strašné, aby som chodila po kanáloch. Utvrdilo ma v tom aj ich ďalšie správanie. „Kde je tá novinárka z….?“ pýtal sa jeden. „Kde je Makovníček?“ Tešilo ma to, veselo som hopkala za davom z radnice do vinotéky na opačnej strane námestia, kde sa konala degustácia miestnych vín. Bezstarostne som robila grimasy a vyplazovala jazyk – samozrejme, keď sa nik okrem veselého bodyguarda nedíval – a ako som vplávala spolu s ostatnými do vínnej pivnice, rad mojich spojencov sa rozšíril – ďalší ozrutný „koženovetrovkáč“ na mňa žmurkal a volal: „Makovníček tu môže ostať,“ potom čo všetkých novinárov horlivo cvakajúcich fotoaparátmi vyháňali z miestnosti. Nemilosrdná ruka ich autoritatívneho bosa ma však nakoniec odprevadila von. Aj tak som sa však k svojmu červenému ázijskému autíčku vracala s veselou náladou. Aké však bolo moje zdesenie, keď som sa krátko pred naštartovaním v spätnom zrkadle stretla zoči voči svojmu odrazu. Sebavedomý úsmev mi v momente zamrzol na perách. V tej stotine sekundy som to celé pochopila. Všetko bolo celkom inak, než som si naivne myslela. Medzi mojimi dvoma prednými hornými zubami svietilo malé, ale viditeľné makové zrnko. Makovníček….
